DÔVODY K RADOSTI

            Jedna rozprávka bratov Grimmovcov hovorí o tom, ako, keď Boh stvoril osla,  prišiel za ním a povedal mu: „Ty, osol, budeš žiť tridsať rokov!“ Ale osol namietal: „Pane Bože, to je veľa! Koľko bremien sa nanosím, koľko bitky dostanem, a ani mi poriadne nažrať nedajú! Mne stačí osemnásť rokov!“ „Dobre, budeš ich mať!“ odpovedal Stvoriteľ.
            Psovi Pán Boh povedal: „Tebe dám tridsať rokov života!“ „To je veľa,“ bránil sa pes. „Koľko sa nabehám, koľko kopancov dostanem, iba kosti budem dostávať žrať, až ma z toho rozbolia zuby a všetky mi vypadajú. Stačí mi, Pane, dvanásť rokov, a budem spokojný.“ „Dobre, nech sa stane, ako chceš ty,“ súhlasil Pán Boh.
            Následne Boh stvoril opicu a povedal jej: „Ty ale môžeš žiť tridsať rokov, ty predsa nepracuješ!“ „Nie, Pane Bože,“ zaprotestovala opička. „Nepracujem, ale deti sa mi smejú, stále musím pred nimi robiť kadejaké opičinky! Unavuje ma to. Stačí mi desať rokov života.“ „Dobre, budeš ich mať!“
            Potom stvoril Pán Boh človeka: „Dám ti tridsať rokov života,“ povedal mu. Človek sa začal brániť: „To je ale málo! Zasadím strom, a ani neuvidím jeho plody. Splodím deti, a ani sa nedočkám radosti z nich!“ „Dobre,“ odpovedal Pán Boh. „Dám ti tridsať rokov života ľudských, kedy budeš žiť po ľudsky. Ale pridám ti osemnásť rokov osla, kedy budeš žiť ako osol – budeš nosiť bremená iných a dostávať za to kopance. Pridám ti aj dvanásť rokov psa – budeš polihúvať a budú ti padať zuby. A pridám ti aj desať rokov opice. Budeš sa nezmyselne motať a deti sa ti budú smiať.“
            Tak sa človek dopracoval k toľkým rokom života.

            Môže sa ale z takéhoto života radovať? To snáď tí, ktorí žijú svoj život ako v bavlnke, ale ja určite nie! Pri toľkých starostiach!
            Znie to celkom autenticky, ale keď sa na nariekajúcich ľudí pozrieme, vidíme, že majú rovnako veľa dôvodov k nariekaniu ako k radovaniu. Už Dostojevskij múdro napísal: „Ľudia, ktorí nariekajú, ako sa majú zle, väčšinou majú všetko, čo potrebujú ku šťastiu. Ibaže oni hľadia iba na to zlé.“

            Keď sa pred rokmi konala synoda biskupov, bolo badať, akí sú na nej európski biskupi ustarostení, unavení, plní problémov pastoračných i teologických. V protiklade s nimi „farební“ biskupi hovorili: „Nás v Afrike síce morí hlad, ale od toho času, ako smieme slúžiť bohoslužby po našom, radujeme sa a rastieme.“ „Nás v Latinskej Amerike utláčajú veľkostatkári a medzinárodné monopoly. Máme málo kňazov. Ale náš ľud sa schádza na slávenie liturgie aj bez kňazov, pomáhame si navzájom. Držíme pohromade, radujeme sa, rastieme.“ „Nás v Ázii hubia fanatickí moslimovia, ale po koncile nám Krista ohlasujú ľudia našej rasy, našou rečou. Rastieme a radujeme sa z toho.“

            Ako je to u nás, na Slovensku, v našej farnosti? Aj nám by pomohlo, keby sme si uvedomili, za čo všetko smieme byť Bohu vďační. Prežime nasledujúce dni v radostnej vďačnosti Bohu za to, čo máme a čo môžeme. 

„Kresťan sa teší z toho, že žije, i keď je zmierený s tým, že raz zomrie. Kresťan má rád svet okolo seba i ľudí navôkol. Kresťan vie, že radosť si nemôže kúpiť, zabezpečiť ju iba pre seba. Vie, že na to, aby bol skutočne radostný, musí radosť robiť aj druhým.“ (Ladislav Simajchl)